Voderady dvoma rady

Medzi blízkymi potokmi
Gidra a Ronava
dedinka leží od pradávna:
Voderady; vystavané dvoma rady.
 
Uprostred rastie gaštan statný, zelený;
povedľa hadia sa cesty, vinúc sa
popri domci, popri poli —
uberajúc sa spod okien chalúpok v šíry kraj;
zdobené čerešňami, slivkami,
či alejou s vysočiznými topoly.
 
Obďaleč chrám stojí ostarený
s vežou zavesenou v oblakoch letiacich:
vo výšave, kam slnečný svit zavše dozrieť nedovolí;
v oblakoch akoby z hrnca kypiacich. —
 
S príchodom na svet ľud si do života víta,
v blahých zlomoch bytia mu osudy mení:
Naostatok všetkých vyprevádza
k bráne večnosti pripravených.
 
Z druhej strany na chod dejín prizerá sa;
dávna to tunajšia krása —
kaštieľ pyšný, honosný, kde prebývali
tajomní templári:
Ten jediný vie, čo dialo sa
pod jeho oknami. —

Hrdí sa pred utešeným parkom —
tou pýchou svojou,
za ktorým ako živé bašty
pnú sa prastaré duby;
s lístím vánkom rozjaganým,
ani vejúce cirády rodnej hrudy. —
 
Vejúce na vďaku človeku,
čo po stáročia sa tu moril;
k ránu s túžbou vstával,
zrobený večeru sa klonil.
 
Človeku, ktorý v doline
od nepamäti obývanej,
tvoril minulosť dedinky
rodnej, vysnívanej.

Viac tu: https://adamrosa.webnode.sk/voderady-dvoma-rady/

Medzi blízkymi potokmi
Gidra a Ronava
dedinka leží od pradávna:
Voderady; vystavané dvoma rady.
 
Uprostred rastie gaštan statný, zelený;
povedľa hadia sa cesty, vinúc sa
popri domci, popri poli —
uberajúc sa spod okien chalúpok v šíry kraj;
zdobené čerešňami, slivkami,
či alejou s vysočiznými topoly.
 
Obďaleč chrám stojí ostarený
s vežou zavesenou v oblakoch letiacich:
vo výšave, kam slnečný svit zavše dozrieť nedovolí;
v oblakoch akoby z hrnca kypiacich. —
 
S príchodom na svet ľud si do života víta,
v blahých zlomoch bytia mu osudy mení:
Naostatok všetkých vyprevádza
k bráne večnosti pripravených.
 
Z druhej strany na chod dejín prizerá sa;
dávna to tunajšia krása —
kaštieľ pyšný, honosný, kde prebývali
tajomní templári:
Ten jediný vie, čo dialo sa
pod jeho oknami. —

Hrdí sa pred utešeným parkom —
tou pýchou svojou,
za ktorým ako živé bašty
pnú sa prastaré duby;
s lístím vánkom rozjaganým,
ani vejúce cirády rodnej hrudy. —
 
Vejúce na vďaku človeku,
čo po stáročia sa tu moril;
k ránu s túžbou vstával,
zrobený večeru sa klonil.
 
Človeku, ktorý v doline
od nepamäti obývanej,
tvoril minulosť dedinky
rodnej, vysnívanej.

Viac tu: https://adamrosa.webnode.sk/voderady-dvoma-rady/